Vylet zacina v nedelu 5. februara v skorych rannych hodinach. Su styri hodiny aj tridsat pat minut. Este o tom nevieme. Pokojne sa oddavame spanku. Prave v tomto case vsak ktosi na recepcii vytocil cislo nasej izby. “Madam, budicek!” oznamil sucho Benite. Ta pokojne polozila telefon, lahla si a pokracovala v spani – nas budik bol totiz nastaveny “az” na piatu…
Po styroch hodinach jazdy mame prvu prestavku – ranajky. V Institute slubovali nadstandardnu starostlivost, vraj nas budu organizatori zajazdu rozmaznavat, lebo institut zaplatil “hriesne peniaze”. Nase mlsne jazycky cakaju toasty s vajickovou omeletou – nic proti, ale presne toto mame na ranajky 6x za tyzden. Kulinarsky krach dupluje kava horsia ako zbrnda, ktoru ponukali na Urade vlady v minulom volebnom obdobi. Uvod zajazdu nemohol dopadnut horsie. Mohol. Pred par dnami mal v Indii seriu koncertov Brian Adams. Ludia z cestovky su zrejme jeho velki fanusikovia – po tretom repete prestavam pocitat, kolko krat sme si muesli sustiacu pasku vypocut. Chudka Benita ma repruduktor, ktory ma ozvucit pol autobusu, rovno pri hlave. Zajazd sa tak meni na nekonecny suboj s soferovym asistentom. “Mozete dat tu hudbu tichsie?” “Prosim spravte nieco s tym hlukom” “Uz nas z toho boli hlava, vypnite to!” Onedlho uz nemusim nic hovorit – chlapik dava Briana Adamsa tichsie v momente ako sa postavim z kresla…